Dnes, teda 22. apríla 2022 uplynulo 671 rokov od vydania listiny Tomáša, sudcu kráľovského dvora vladára Ľudovíta, Uhorského kráľa ktorou sa Mikulášovi, synovi Petríka, mešťana zo Žiliny udeľuje richtárstvo v Závodí spolu s inými pôžitkami. Je to prvá písomná zmienka v ktorej sa spomína Závodie, hoci archeologické nálezy dokazujú, že osídlenie Závodia je oveľa staršie.

Podľa tejto listiny sa dozvedáme, že žilinský mešťan Mikuláš, syn Petríka, dostal k richtárskemu úradu s dedičným právom pol lánu ornej pôdy v lokalite Orlík, ktorá bola predtým vysušená od tunajších močarísk, ďalej smel rekultivovať v chotári dediny aj ďalšie lány zeme, pričom každý siedmy takto rekultivovaný lán, mu mal patriť. Ďalšie majetkové náležitosti úradu predstavovali starší mlyn aj s právom dobudovať k nemu ďalší mlyn v polovičnom rozsahu oproti jestvujúcemu (teda s polovičným počtom mlynských kolies), ďalej štyri remeslá (pekárske, kováčske, obuvnícke a mäsiarske – jatka), slobodný výčap (krčma) a neobmedzené slobodné pasienky v chotári dediny. Pre obyvateľov bola určená šestnásťročná lehota od plnenia poddanských povinností a po jej uplynutí mali zemepanskej vrchnosti vyplácať ročne za každý obhospodarovaný lán zeme jednu celú hrivnu v dvoch uvedených termínoch (základná tzv. budínska hrivna predstavovala 0,254 kilogramu čistého striebra, z ktorej sa v tomto čase razilo 336 denárov). Okrem toho boli obyvatelia dediny povinní vyplácať aj príslušné naturálne dávky v troch termínoch – na Veľkú noc, na sviatok patróna kostola (20. augusta) a na Vianoce (25. decembra).      

Predovšetkým je z nej zrejmé, že Závodie bolo už stabilizované a dlhšie trvajúce sídlo, ktoré malo svoje staré hranice (ohraničenie). V dedine sa nachádzal aj starý mlyn, ktorý patril k jej pôvodnému hospodárskemu zázemiu. Napokon osobitne významný je aj údaj o dušpastierskom vzťahu obyvateľov ku kostolu, ktorý sa síce v listine priamo neoznačuje, no je celkom zrejmé, že tu mohlo ísť len o blízky kostol sv. Štefana kráľa. Celkom zaujímavá je aj informácia, že Závodie patrilo medzi úradné majetky krajinských sudcov, nebolo teda (s výnimkou niekoľkých usadlostí, ako to vieme z neskorších prameňov) v priamom vlastníctve žilinských mešťanov. Samotná Žilina bola síce podriadená priamo panovníkovi, čo sa stalo základom jej mestského zriadenia, ale Závodie už bolo podriadené okolitým správnym centrám – kráľovským hradom (najpravdepodobnejšie Strečnu). Práve pre tento stav sa teda celá úprava pomerov v Závodí a udelenie tunajšieho dedičného richtárstva žilinskému mešťanovi Mikulášovi dialo v réžii samotného krajinského sudcu komesa Tomáša z veľmožského rodu Kačicovcov, používajúceho šľachtický predikát „zo Sečian“ (dnes Szécsény v Maďarsku). Okrem Závodia tak komes Tomáš vydal podobnú lokačnú listinu v roku 1350 aj pre dedinu Konská, ktorá bola pod priamou správou Žilinského hradu. V tom istom roku 1350 tiež zakázal všetkým kastelánom a úradníkom na hradoch pozdĺž rieky Váh, aby akokoľvek obťažovali Mikuláša, syna Salmana, ohľadom držby jeho novozaloženej dediny Divina a bránili ľudom v sťahovaní sa do nej. Napokon ešte poznáme aj listinu z roku 1351, ktorou krajinský sudca Tomáš na žiadosť Jána, syna Rafanteka, dedičného richtára z Rosiny, potvrdil pôvodnú lokačnú listinu na Rosinu, vydanú jeho predchodcom krajinským sudcom komesom Pavlom ešte v roku 1341. Zo všetkých týchto dokladov však len listina pre Konskú obsahuje podrobné podmienky existencie dedičného richtárstva v dedine, no možno konštatovať, že sa obsahovo zhoduje s našou závodskou listinou. Aj v Konskej totiž úrad richtárstva obsahoval celý slobodný lán zeme (v Závodí to bolo len pol lánu), mlyn, jatku, obuvnícke, pekárske a kováčske remeslo podľa zásad nemeckého práva, užívaného v Žiline. Okrem toho ešte aj každý šiesty denár z vyberanej zemepanskej dane a jedna tretina súdnych poplatkov. Obyvatelia, ktorí sa do dediny prisťahovali, dostali šestnásťročnú lehotu od plnenia povinností. Oproti závodskej listine sa tu ešte osobitne povoľuje vystavať obyvateľmi drevený alebo kamenný kostol. Obyvatelia Závodia však túto výsadu nepotrebovali, pretože už od 13. storočia pre ich duchovnú správu slúžil blízky kostol sv. Štefana, ako už bolo spomenuté. Na druhej strane však závodský richtár získal aj právo slobodného výčapu a okrem už existujúceho mlyna si smel vystavať aj ďalší v polovičnom rozsahu (táto výsada je v kontexte aj ostatných dedičných richtárstiev na žilinskom práve výnimočná). Smel tiež rozšíriť pôdny areál závodského chotára o ďalšie lány a časť z nich (každý siedmy) si mohol ponechať v majetku. Z uvedeného teda vyplýva, že rozsah majetkových práv dedičného richtára v Závodí bol o niečo väčší. Vidno teda, že meliorácia Závodia prebiehala v širšom kontexte správy tunajších majetkov úradu krajinského sudcu a že teda nebola ojedinelým javom.

V nasledujúcom období sa však Závodie opäť vytráca z konkrétnych historických správ, hoci nemožno pochybovať, že úzke spojenie so Žilinou výrazne vplývalo aj na život obyvateľov Závodia, osobitne tej časti, ktorá bezprostredne patrila do majetku mesta. Ale aj zvyšná časť obyvateľov sa podriaďovala mestu minimálne v právnych otázkach, pretože sa dedina riadila žilinským právom. Mestská rada v Žiline, predstavujúca aj najvyšší súdny orgán žilinského právneho okruhu, pre obyvateľov Závodia predstavovala hlavnú súdnu inštanciu. Treba totiž zdôrazniť, že lokačná listina Závodia z roku 1351 sa nijako nezmieňuje o súdnej právomoci dedičného richtára, hoci je pravdepodobné, že sa uplatňovala na spôsob ostatných sídlisk, lokovaných na žilinskom nemeckom práve. Teda richtár mal právo súdiť menšie zločiny a v prípade väčších excesov mu asistoval príslušný zemepanský úradník (kastelán), ktorý poberal aj dve tretiny zo súdnych pokút. Stále však existovala pre obvinených možnosť apelácie – odvolania k mestskému súdu v Žiline.

Už vyššie bolo spomenuté, že Závodie bolo po administratívno-správnej stránke podriadené kráľovskému hradu v Strečne, a to podobne ako aj mesto Žilina, hoci to bolo svojimi výsadami vyňaté spod akejkoľvek správnej závislosti a malo podliehať len a výlučne panovníkovi. Táto situácia bola pre mešťanov akceptovateľná len do tej miery, kým bol aj Strečniansky hrad v kráľovských rukách a bol úradným majetkom krajinských sudcov. V ďalšom vývoji to bol jeden z veľmi dôležitých faktorov, ktorý spôsobil, že sa Žilina nakoniec nezaradila do kategórie slobodných kráľovských miest, ale zostala síce na úrovni slobodného a privilegovaného, ale predsa len zemepanského mesta. Treba povedať, že výslovne ako súčasť Strečnianskeho hradného panstva sa samotné Závodie spomína až na začiatku 16. storočia, teda v závere samotného stredovekého obdobia, ako ešte uvidíme, no je veľmi pravdepodobné, že v tomto postavení bolo už od konca 13. storočia, najneskôr od roku 1321. To, že sa osobitne nespomína ako jedna zo súčastí a príslušností Strečnianskeho hradu, súvisí jednak s tým, že sa potomkovia lokátora a dedičného richtára Mikuláša v dedine čoskoro menia na miestnych zemanov, a teda ich majetkové podiely neboli súčasťou žiadneho panstva, a jednak s tým, že v dedine mesto Žilina vlastnilo niekoľko usadlostí. V dôsledku toho táto dedina pokladala za majetkovú súčasť samotnej Žiliny, a keďže aj tá sa počítala medzi príslušenstvá Strečnianskeho panstva a osobitne sa preto Závodie neuvádzalo. Závodia sa tak zrejme týkala už donácia kráľa Žigmunda z roku 1397, ktorou panovník daroval Szandziwojovi zo Szubina, kališskému palatínovi a svokrovi sedmohradského vojvodu Stibora zo Stiboríc, kráľovské hrady Považská Bystrica, Hričov, Lietava, Žilina a Strečno spolu s mestom Žilina. Bližší výpočet všetkých majetkových súčastí sa však v listine neuvádza. Za mienku stojí fakt, že kráľ následne potvrdil staré privilégia Žiliny, udelené mestu v roku 1321 Karolom Róbertom, čo zrejme malo mešťanom kompenzovať ich podriadenosť Strečnianskemu panstvu. Po Sandziwojove smrti (asi v roku 1406) sa hrad Strečno s majetkami vrátil späť do kráľovských rúk a panovník Žigmund Luxemburský ho následne spolu s ostatnými považskými hradami daroval svojej manželke kráľovnej Barbore.

V roku 1431 Žilinu dobili husitské vojská a neskôr, v rokoch 1433 až 1434 tu pod velením ruského kniežaťa Fridricha vytvorili stálu vojenskú posádku (knieža zrejme zaujal tunajší Žilinský hrad). Prítomnosť husitov mala významný vplyv na meštianstvo, z ktorého sa odsťahovala veľká časť nemeckého obyvateľstva. To všetko viedlo k väčšej slovakizácii mesta. Nevedno, do akej miery tieto udalosti ovplyvnili pomery aj v Závodí, no treba pokladať za veľmi pravdepodobné, že aj obyvateľstvo v Závodí a osobitne tunajší zemania boli vo všetkom podriadení husitom.

Ako už bolo vyššie konštatované, zemiansky rod Závodský, ktorý odvodzoval svoj pôvod i šľachtický predikát od dediny Závodie, má podľa všetkého svoje začiatky v rode tunajších dedičných richtárov, potomkov lokátora Mikuláša, syna žilinského mešťana Petríka. Dňa 19. apríla 1466 uhorský kráľ Matej I. udelil notárovi Malej uhorskej kancelárie Ladislavovi, synovi nebohého Alexandra zo Závodia a jeho príbuzným Dávidovi zo Závodia a jeho synom Jánovi a Štefanovi erbovú listinu. Rodovým erbom sa tak stala v modrom štíte zlatá koruna (pôvodne možno trojvršie) s doprava obráteným obrneným ramenom držiacim meč s napichnutou hlavou Turka, ktoré v rohoch sprevádzajú vpravo hviezda a vľavo polmesiac. Jednotlivých príslušníkov rodu možno ucelenejšie sledovať až od 16. storočia. V roku 1535 sa tak dozvedáme o šľachticoch Martinovi a Jánovi zo Závodia (de Zawoda), ktorí asistovali pri vovedení Mikuláša Kostku do držby Lietavského a Strečnianskeho panstva a Žiliny so Závodím. Podľa portálneho súpisu Trenčianskej župy z roku 1549 členovia rodu Ján, Martin a Matej Závodskí vlastnili majetkové podiely nielen v Závodí, ale aj v Divinke. Na konci 16. storočia sa v osobe Vavrinca zo Závodia usadila časť rodu aj v samotnej Žiline, kde ju dokladajú aj súpisy šľachty Trenčianskej župy z roku 1646/1647 i súpis z roku 1748. Medzi najvýznamnejších členov rodu patril Juraj Závodský (nar. 1569, † asi 1620), ktorý bol na začiatku 17. storočia sekretárom (tajomníkom) Juraja a neskôr aj Imricha Turzovcov. Patril medzi vzdelaných šľachticov svojej doby, o čom svedčí aj jeho podrobne vedený denník z rokov 1586 až 1617.

Použité citácie z kapitoly Závodie v stredoveku od prof. PhDr. Vladimíra Rábika PhD, zborníka Závodie vydaného v roku 2018.

Erb rodu Závodský