STREDOVEK

Doc. PhDr. Vladimír Rábik, PhD., katedra histórie, filizofickej fakulty Trnavskej univerzity

… Treba pokladať za celkom samozrejmé, že všetky tieto udalosti sa intenzívne dotýkali aj vlastných dejín Závodia – ako integrálnej súčasti sídliskového komplexu Žiliny. Je dôležité ich uviesť, pretože vysvetľujú základné otázky o pôvode Závodia a jeho vzťahu k Žiline. Konkrétnejšie historické správy o Závodí sa však z tohto obdobia nezachovali, preto priebeh historických udalostí a ich vplyv na miestne prostredie nie je bližšie známe. Najstarší písomný doklad o dedine sa totiž nachádza až v listine krajinského sudcu Tomáša z 24. apríla 1351. Jej doslovný slovenský preklad je nasledujúci:

My Tomáš, sudca kráľovského dvora najvznešenejšieho a veľkomožného vladára pána Ľudovíta, z Božej milosti slávneho uhorského kráľa, odporúčajúc do pamäti obsahom prítomnej listiny oznamujeme všetkým, ktorým to prislúcha, že my berúci do úvahy a vidiaci počestnosť a múdrosť ušľachtilosti Mikuláša, syna Petríka, mešťana zo Žiliny, chcejúci tiež zaľudniť a ozdobiť množstvom ľudí panstvo a majetky, existujúce pod našim úradom tak ako ich držíme podľa práva z titulu hodnosti, tomuto Mikulášovi, synovi Petríka zo Žiliny, a jeho dedičom a nástupcom dali sme a udelili richtárstvo dediny nazývanej Závodie a ležiacej pri meste Žilina v  medziach a hraniciach, v ktorých, ako je známe, je oddávna ohraničená či obohnaná, so všetkými úžitkami a všetkými svojimi príslušnosťami podľa práva a zvyklosti Nemcov či podľa obyčaje prv rečeného mesta Žiliny, prostredníctvom kráľovskej a našej právomoci, do večitého vlastníctva, držby a uchovávania. Napokon sme tomuže Mikulášovi a všetkým jeho dedičom a nasledovníkom dali v tom istom richtárstve do jeho orby odvodnené polia na Orlíku v rozsahu pol lánu na obhospodarovanie. Okrem toho chceme, aby tenže Mikuláš mohol splanírovať a vymedziť lány a nariadili sme, že jemu z takýchto lánov, ktoré vyklčuje a zriadi, má každý siedmy lán slúžiť len samotnému Mikulášovi a jeho dedičom. Tiež dávame uvedenému Mikulášovi a jeho dedičom a nasledovníkom do slobodného vlastníctva tenže náš mlyn a na výstavbu iný polovičný mlyn na rieke Žilinke (dnes Rajčianka) v jeho (vlastných) hraniciach s jednou slobodnou krčmou (a) so štyrmi činnými remeselníkmi, totiž pekárom, kováčom, obuvníkom a mäsiarom. Tiež slobodnú rybačku, slobodné lúky, ktoré mu budú potrebné k vlastníctvu. Taktiež dávame všetkým ľuďom, prichádzajúcim do tejto dediny, šestnásť rokov (slobody) odo dňa ich príchodu tým spôsobom, aby v tomto čase neboli povinní žiadnou povinnosťou alebo poplatkom, po uplynutí tejto slobody, za každý lán nám budú povinní platiť jednu hrivnu, totiž polovicu na sviatok sv. Juraja mučeníka (24. apríla) a polovicu v predvečer sviatku sv. Michala archanjela (28. septembra), avšak od všetkých ostatných povinností nech sú jednoducho a načisto oslobodení. Ďalej svoju láskavosť nech vidia v naturáliách, (ktoré), podľa svojich možností (sú povinní dávať) v troch termínoch počas roka, totiž na sviatok Veľkej noci, a tiež na sviatok Narodenia Pána (Vianoce; 25. decembra) ako aj na sviatok patróna kostola (20. augusta). Na pamäť a večnú pevnosť tohto darovania nariadili sme, že táto naša listina má byť potvrdená ochranou našej privesenej a autentickej pečate. Dané v Budíne na sviatok sv. Juraja mučeníka roku Pána tisíc tristo päťdesiateho prvého.“

Ak teda zosumarizujeme obsah listiny, potom sa dozvedáme, že žilinský mešťan Mikuláš, syn Petríka, dostal k richtárskemu úradu s dedičným právom pol lánu ornej pôdy v lokalite Orlík, ktorá bola predtým vysušená od tunajších močarísk, ďalej smel rekultivovať v chotári dediny aj ďalšie lány zeme, pričom každý siedmy takto rekultivovaný lán, mu mal patriť. Ďalšie majetkové náležitosti úradu predstavovali starší mlyn aj s právom dobudovať k nemu ďalší mlyn v polovičnom rozsahu oproti jestvujúcemu (teda s polovičným počtom…

 

 

ŽIVOT V ZÁVODÍ NA KONCI 16. A V 17.STOROČÍ

Mgr. Andrea Paráčová, Kysucké múzeum Čadca

    … V roku 1599  viedla Trenčianska stolica na žiadosť Gašpara a Mikuláša Závodských vyšetrovanie, akým spôsobom získal už nebohý Gašpar Borovských, úradník panstva Strečno, grunty ich obidvoch v Závodí. Čo sa týka Gašpara, svedkovia vypovedali, že jeho otec Mikuláš Závodský býval v Závodí na vyšnom konci, kde mal svoj grunt, a tu aj umrel. Po jeho smrti (jeden svedok dodal že asi za dva –tri roky) dal Borovský jeho vdove a sirotám nejakú panskú chalupu v Rosine a zaujal ich grunt (či im dal aj nejaké peniaze, svedkovia nevedeli). Túto chalupu užívali až do Borovského smrti, po nej ich podľa niektorých svedkov vyhnali tí, čo spomenutú chalupu držali pred nimi, ale grunt im nevrátili. Táto udalosť je značne zahalená tajomstvom, väčšina svedkov nevedela, ako a za akých okolností alebo podmienok k nej došlo. Ohľadom Mikuláša Závodského zas svedkovia svedčili, že jeho otec Matej mal taktiež svoj grunt v Závodí, ale keď Borovský kúpil od nejakého Jirika Krajčiho majetok, robil Matejovi všelijaké protivenstvá, podkopával ploty, oral zeme, hádal sa s ním, Matej pustil tento svoj grunt Jurajovi Thurzovi a dostal od neho grunt v Pekline, oslobodený od všetkých daní, dávok a povinností. V Pekline zas Matej podľa niektorých svedkov nemal pokoj od dedinčanov, ktorí mu brali kone na panské a chceli, aby sa s nimi podieľal na urbárskych povinnostiach. Tak prosil Juraja Thurzu, aby mu grunt v Závodí vrátil, čo mu Thurzo aj sľúbil, medzi tým však pustil tento grunt Borovskému. Väčšina svedkov nevedela, ako sa to stalo, niektorí spomínali súdnu pravotu Borovského a Thurzu. Traja svedkovia  však vyznali, že istý nebožtík Vavro slúžil na Hričove v čase, keď Borovský niečo staval na Matejovom grunte. Tento Vavro, slúžiac Thurzovi, poslal pár paholkov, ktorí z toho stavania obili dolu strechu. Preto sa Borovský súdil s Thurzom a Thurzo ako pokutu dal Borovskému Matejov grunt v Závodí. Tento grunt, zvaný ako Borovský, sa neskôr opäť stal majetkom Závodských. …

 

 

STRUČNÝ PREHĽAD CIRKEVNÝCH DEJÍN ZÁVODIA

Mgr. Drahomír Velička, PhD., Štátny archív v Žiline so sídlom v Bytči – pracovisko Archív Čadca

… Obdobie po roku 1526 prakticky až do roku 1711 bolo v Uhorskom kráľovstve poznačené mnohými vojenskými konfliktami, či už zo strany Turkov alebo prebiehajúcich stavovských povstaní, ktoré sa v proklamatívnej rovine deklarovali aj ako boje za náboženskú slobodu. Búrlivé obdobie sa pochopiteľne v rôznych ohľadoch premietlo aj do náboženského života obyvateľstva farnosti. Deršfiovci po prestúpení na protestantizmus koncom 16. storočia začali uplatňovať svoje vierovyznanie aj smerom k svojim poddaným. Z toho vyplýva, že i obyvatelia Závodia ako filiálky Žiliny boli vo väčšine luteránmi. Evanjelikmi sa stali aj zemania zo Závodia. Napokon potvrdzujú to pramene z druhej polovice, resp. z konca 17. storočia. Evanjelici sa postupne snažili zaviesť do náboženského života niektoré úpravy, napr. v roku 1582 žilinské evanjelické kontubernium odporučilo zrušenie hodových slávností kvôli rôznym neprístojnostiam (opilstvo, bitky, dokonca vraždy), ktoré tieto, pôvodne duchovné slávnosti sprevádzali. Na generálnej kongregácii v Bytči 4. mája 1598 zase rozhodlo, že sviatok Nanebovzatia Panny Márie, ako deň plný pápeženských (rozumej katolíckych, pozn. autora) povier, nemá sa svätiť. Spomenuli sme už postupné odstraňovanie vnútorného vybavenia pôvodne katolíckych kostolov (obrazov, sôch, nástenných malieb a pod.). V roku 1613 superintendent E. Láni nariadil, aby farári skúšali svojich farníkov pri návštevách z náboženských vedomostí. V roku 1610 sa v Žiline konala významná udalosť – Žilinská synoda, na ktorej sa utvorili samostatné orgány evanjelickej cirkvi a definitívne sa tým odpútali od organizačnej závislosti na katolíckej cirkvi.

V rokoch 1611-1616 žilinské kontubernium niekoľkokrát riešilo kauzy Juraja Závodského (1569, Závodie – 1626, Bytča), šľachtica pochádzajúceho zo Závodia, osobného tajomníka palatína Juraja Turza. Dokonca sa v kongregačných zápisniciach objavilo podozrenie, že bol prívržencom kalvinizmu. Niekoľkokrát mu evanjelickí kňazi odmietli vyslúžiť večeru Pánovu. Ako celá záležitosť dopadla však nevieme.

V decembri 1616 zomrel veľký patrón evanjelickej cirkvi v Uhorsku palatín Juraj Turzo. Až do začiatku 18. storočia sa vo vedení žilinskej farnosti striedali katolíci a evanjelici, pričom neraz boli tieto obdobia iba veľmi krátke. V rokoch 1617 – 1619 sa v Žiline spomína katolícky farár Ján Stankovič, ktorého tu dosadil Mikuláš Esterházi. V tom čase bol i farský kostol nakrátko katolíckym, no už v roku 1619 sa v Žiline opätovne spomína evanjelický kňaz. V minulosti veriaci často darovali kostolu nejaký dar alebo odkazovali časti svojho majetku na podporu konkrétneho kostola, kaplnky a pod. Zámožnejší – šľachtici boli neraz fundátormi sakrálnych stavieb, oltárov, poddaní podporovali cirkev v medziach svojich možností. Konkrétny príklad zo Závodia máme doložený z roku 1647, kedy 4. septembra Šmarikova nevesta zo Závodia darovala do kostola sv. Štefana-kráľa jeden ručník s bielou krajkou. …

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *